Z DEJÍN OBCE
História obce je ovela mladšia ako horespomenutého hradu. Leží v priesmyku medzi vrchmi Karanč a Medveš. O názve osady sa zachovala miestna tradícia.Podla nej priesmykom preteká potok Belina, pri ktorom viedla cesta.Po jarných a jesenných daždbch sa vody potoka vyliali a cesta sa stala neschodnou.Tak obchodníci boli nútení čakať a preto si na oboch brehoch potoka rozložili stany.Po opadnutí vôd cestujúci a obchodníci si pri brode začali vymieňať, predávať či odovzdávať tovar.Tak vzniklo pomenovanie Šiatoros (Sátoros) a v 2. polovici 18. stor.bola založená osada toho istého mena.Okolité zeme pôvodne patrili rodine Csomaovcov, ktoré v 1. polovici 19.stor.prešli do rúk Máriássyovcov, potom tu vlastnili majetkové diely Orosziovci
a neskôr Vecseyovci. Významným sa ukázal rok 1866, keď Samuel Winter pri samote založil kameňolom, ktorý značne napomohol rozvoju osady. Bol tu velký drvič kameňa, ktorý poháňal parný stroj.Jeho prvým strojníkom bol Gejza Nagy z Budapešti. Sem sa za prácou pristahovali kamenári v Tirolska, ktorí sa ženili s rakúskymi ženami (priezviská Nincz, Garinga, MarIineIIi). Na začiatku 20.stor.osada bola vlastníctvom Ludovíta Benyovitsa.Ďalšou osadou, tvoriaca dnešnú obec je Bukovinka (Bukkrét), založená po polovici 19.stor. v chotári obce Somosk6újfalu. Patrila rodinám, ktoré už boli spomenuté pri opise histórie hradu Šomoška.Na konci 19. stor.bol tunajším zemepánom d_ Gejza Krepuska, ktorý vlastnil majetky po Stahrembergovcoch a Emil Sztojkovics, ktorý vlastnil bývalé majetkové diely Radvánszkych.Tvorili ju pol'nohospodárske a drevorubačské rodiny.Osada Malý mlyn (Kisma10m) bola založená pri vodnom mlyne (zrejme malých rozmerov) zaznačenom v 18. stor. a neskôr tu bola ubytovňa polhohospodárskych robotníkov a komenciášov na velkostatku.Osada na Medveši (Medves) bola založená na začiatku 19. stor. drevorubačmi a jestvovali osady Horný a Dolný Medveš. Mačkaluk (Macskaluk) sa stala významnou r.1895 po založení baníckej osady,keď v tunajšom kameňolome pracovalo 1000 kamenárov.Baňa pôvodne tiež ležala v katastri obce Somoskaújfalu.A nebola to hocjiaká osada.Boli tu obytné domy baníkov a vedenia kameňolomu,štvorlriedna elementárna škola,žandárska kasáreň a kantína,v ktorej sa predávali potraviny,liehové nápoje a mäso.
Vyťažený kameň priemyselnou železničkou sa dopravoval na železničnú stanicu Somoskaújfalu.Rozvoju osád a ich spojenie s okolím veľmi napomohlo vybudovanie železničnej trate Lučenec-Filakovo-Somoskaújfalu, ktorá bola do užívania odovzdaná 4. mája 1871. Jednou zo zastávok sa stal aj Šiatoroš pod menom Radzovce-zastávka Železničná trať mala v chotári dnešnej obce jeden väčší a dva malé viadukty.Všetko zmenil výbuch l. svetovej vojny (1914-1918), ktorý znamenal zánik Rakúsko-uhorskej monarchie a po r.1918 vznikla l. ČSA.
Radzovce sa stali súčastbu ČSR a do ich chotára pripadli aj osady dovtedy patriace k Somoské5újfalu.Hranica sa tiahla neďaleko osady Malý mlyn a temer okamžite tu bol zriadený menší hraničný prechod. Pri určovaní hraníc medzi Madarskom a Česko-slovenskom prišlo k mnohým sporom a nedorozumeniam.A.1921 sa začalo v rámci pozemkovej reformy s parcelizáciou pôdy statku Janzela a Schwartza na Bukovinke.Pôdu do r.1923 postupne skúpili obyvatelia Detvy, Hriňovej,Šoltýsky a Kokavy nad Rimavicou, ktorí sa tu usadili.Podobne bola rozparcelovaná pôda majetku Ludovíta Benyovitsa v Šiatoroši.Túto akciu podporila dlhodobými pôžičkami pre kolonistov Banka Čsl. Légií, pobočka Bratislava.Usadeniu sa nových osadníkov dosť napomohol priemysel v Šiatoroši a Mačkaluke, lebo tu predsa len bola istá infraštruktúra na rozdiel od miest, kde spočiatku nebolo nič.V osadách bývalo aj niekolko baníckych rodín madarskej národnosti.A.1928 Pavol Krúdy otvoril na Bakše podzemnúbaňu na kamenné uhlie Radzovce-Čakanovce baňa na kamenné uhlie akciová spoločnosť.Tunajšie uhlie bolo vynikajúcej kvality a na trhu bol oň záujem.Podnik zanedlho viedol Hermann Winte r.1930 bol poštátnený a premenovaný na baňu dr.M.A.Štefánika. Baňa mala vlastný agregát na výrobu elektrického prúdu.Uhlie na miestoodvozu z útrob bane sa dopravovalo vysutými baníckymi vozíkmi, tvoriace charakteristickú dominantu podniku. Baníci boli hlavne českej národnosti.V baníckej osade kameňolomu na Mačkaluke vypukol v rokoch 1933 a 1934 štrajk robotníkov v bani. Preto boli viacerí z roboty prepustení.V okolí sa rozšírilo pašeráctvo a pri potýčkach s pašerákmi padlo niekolko pohraničníkov.Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 pripadli Radzovce aj s osadami k Madarsku, ale väčšina kolonistov ostala hospodáriť na svojom majetočku.V decembri 1944 sa v chotári Radzoviec odohrali viaceré bitky medzi Nemcami a partizánmi. Nemci 27.decembra 1944 utekali cez Mačkaluku.Po máji 1945 Radzovce znova pripadli Československu.Opäť bola zriadená pohraničná 'stráž a hraničný prechod.Kameňolom bol poštátnený a pripadol podniku Slovenské kameňolomy. R.1949 bola zavretá baňa na uhlie, oficiálne pre nerentabilitu. Ale obyvatelia osady mali inú mienku, vraj sloje uhlia sa tiahli smerom k Madarsku a preto bolo treba ťažbu zastaviť. R.1952 bola pri kameňolome zriadená závodná jedáleň. R.1956 sa začalo so stavbou budovy kultúrneho domu a predajne potravín.Ale život tunajšieho občana sa pnliš nezmenil, tvrdo pracoval na svojom majetočku aby zabezpečil svojej rodine obživu.Preto sa nerád lúčil so svojim kúskom zeme a tak niet divu, že tunajšie JRD vzniklo pomerne neskoro,až r.1957.Svoje hospodárstvo tu malo aj ŠM Filakovo (Malý mlyn, Medveš).Postupne dozrieval čas na osamostatnenia sa osád Šiatoroš a Bukovinka, až nastal rok 1959.
29.januára 1959 sa z chotára obce Radzovce odlúčili osady Šiatoroš a Bukovinka a založili samostatnú obec,ktorá podla miestneho návrhu sa mala volať Hranička.Pomenovanie ale nebolo oficiálnymi miestami schválené a obec dostala názor Šiatorská Bukovinka.Odrazu sa rozbehol prudký rozvoj obce.Ešte r.1959 bola ŠiatorskáBukovinka elektrifikovaná, r.1960 bol postavený hostinec a v rokoch
1960-1962 budova požiarnej zbrojnice s kultúrnou sálou (v Bukovinke). Na Suchom vrchu bol r.1960 otvorený kameňolom na tufu, ktorú odoberala Prefa Brno.Boli spevnené cesty a vybudované chodníky, zlepšovala sa infraštruktúra obce.R.1962 bol vybudovaný verejný rozhlas a zavedená pravidelná autobusová doprava.V osade Mačkaluka bol zrušený obchod a samotná osada sa začala vyl'udňovať, kameň sa ťažil už v menšej miere.R.1963 pre pravidelne dosahované zlé výsledky bolo tunajšie JRD pričlenené k ŠM Fiľakovo.R.1966 bola vybudovaná štátna cesta k hraničnému prechodu do Madarska.R.1967 MNV otvoril tažbu piesku, bol postavený most v Buko-vinke.R. 1968 bol zriadený pri MNV kameňolom na Bukovinskom kopci.R.1969 sa začalo so stavbou budovy obchodu na Bukovinke (dokončená r. 1971),od 1.septembra bol zriadený Obvodný národný výbor v Radzovciach,v obci z MNV ostala len jedna pracovná sila.Bolo to zlé znamenie pre obec, takto sa mnohé dediny stali neperspektívnými. R.1970 bola rozšírená budova kultúrneho domu, r.1972 bola na Bukovinke postavená budova materskej školy, r.1973 v Šiatoroši postavený nový most.R.1974 bol založený pri Zš spevácko-recitačný súbor.R.1976 bolo v obci zmodernizované verejné osvetlenie a na Šiatoroši postavená budova hasičskej zbrojnice, vybudované futbalové ihrisko.R.1977 bol postavený most v dolnej časti Šiatorošu a moderný hraničný prechod Šiatorská Bukovinka-Somoskaújfalu s nepretržitou prevádzkou.R.1980 bol vybudovaný vodovod a r.1981 postavený cez potok most. Ale november 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a v Československu sa začalo s demokratizačným procesom. R. 1990 sa kameňolom stal majetkom podniku Novohradský priemysel kameňa, potom viackrát zmenil názov (napr. Priemysel kameňa), až tento lukratívny závod zanikol.Bola obnovená a rozšírená kaplnka, postavený nový dom smútku a bol zrekonštruovaný kultú my dom na Bukovinke.
V čase osamostatnenia sa obce tu žilo 630
obyvatelbv, do r.1961 sa ich stav zvýšil na 672, do r.1970 ich počet klesol na 615, v súčasnosti tu žije 367 občanov, keď hlavne mladí sa sťahovali do miest, kde boli lepšie možnosti zamestnania sa a bývania.Samozrejme, že dnes už to neplatí a pravdepodobne po čase aj v Šiatorskej Bukovinke sa bude počet obyvatel'ov zvyšovať.

 

HRAD ŠOMOŠKA
Hrad postavil pred r. 1291 pravdepodobne Illés z rodu Kácsikovcov (Kacsics).R.1310 Petrovi (lIIésov syn) synovia Leustach a Jakow sa pridali na stranu Matúša Csáka a hrad odovzdali jemu. Preto im král' Karol Róbert hrad r.1323 odobral a daroval sedmohradskému vajdovi Tomášovi Széchényimu, tiež pochádzajúceho z rodu Kácsikovcov (de genere Kachyk, aj Kachych), ale Folkušovej vetvy. R.1411 tu nachádzame po delení rodových majetkov ako majitelbv Tomáša a Šimona Széchényiovcov. R.1455 Ladislav III. Széchényi dal hrad do prenájmu Michalovi Országhovi (Gúthi) a r.1461 manželovi svojej dcéry Hedvigy Albertovi Lossonczymu. Ale Széchényi ešte toho roku zomrel a r.1481 královou donáciu sa hrad stal definitívne majetkom rodu Lossonczyovcov.Šomoška pôvodne predstavovala typ hradu s obalovým múrom postaveného na nevelkej plošine hradného vrchu.Do malého nepravidelného trojuholníkového nádvoria bol vstavaný palác a hospodárske budovy.Tieto stavby boli dvoj a trojposchodové, pod ktorými boli do kameňa vytesané pivnice.V 15. stor.bola postavená okrúhla západná veža,ktorá dodnes predstavuje dominantu hradu.Potom postupne bola pristavaná južná podkovovitá bašta s gotickou bránou a severnávstupná strážna okrúhla veža Zvláštny výzor hradu dáva stavebný materiál,päťa šestboké vodorovne kladené čadičové kvádre,ktorých bolo pod hradom dostatok.
Posledný z rodu Lossonczyovcov Štefan sa vyznamenal hrdinstvom v bitkách proti Turkom a nakolko nemal mužského potomka, poprosil krála Ľudovíta 1., aby jeho rodové majetky mohli dediť aj dievčatá, teda im priznať synovské práva. 27. júla 1552 Lossonczyho Turci síce stali, ale král' mu vyhovel.Tak hrad zdedila jeho dcéra Anna, vydatá za Mikuláša Báthoriho. Mladej vdove dvoril slávny renesančný básnik a vojak Bálint Balassa, čomu môžeme dakovať za krásne I'úbostné básne Júlia-dalok (Júliine piesne). Ale Anna sa vydala za egerského kapitána a neskoršieho chorvátskeho bána Krištofa Unganda, ktorý bol nemeckého pôvodu. R.1576 napadol hrad fil'akovský beg Ali.Mladý kapitán Mikuláš Modolóczy poverený obranou hradu úlohu nezvládol.Po prvých delových výstreloch obkl'účený hrad vydal Turkom a sám s vojakmi odtial' utiekol na hrad Eger. Turci teda obsadili hrad, ale tu držali len malú posádku. Krištof Ungand zomrel a preto sa vdova Anna r. 1590 vydala za Žigmunda Forgácha. R.1593vojsko pod vedením Mikuláša Pálffyho a Krištofa Tieffenbacha oslobodilo hrad Filakovo spod tureckej okupácie, na oslobodenie Šomošky bol vyslaný vojenský oddiel pod vedením Bálinta Prépostváryho, v ktorom bojoval aj Bálint Balassa a tak po krátkom čase sa opäť ocitol na známom mieste. Turci keď začuli chýr o blížiacom sa vojsku, hrad urýchlene opustili. R.1595 Anna zomrela a tak sa hrad stal majetkom rodu Forgáchovcov.
V časoch protihabsburgských povstaní r. 1605 hrad obsadili vojaci Štefana Bocskaya, ale po uzavretí viedenského mieru sa stal králbvským majetkom. Počas tridsatročnej vojny r. 1619 hrad dobyli vojaci Gabriela Bethlena, no po uzavretí mikulovského mieru r. 1622 sa znova dostal do rúk krála. Žigmund Forgách zomrel r. 1621 a jeho majetky zdedila jeho vdova Katarína Pálffyová, ktorá poverila obranou hradu Juraja Fäldváryho. R. 1608, 1618-1619 a 1647 krajinský snem nariadil opravu poškodeného hradu a zosilniť jeho obranyschopnosť objektu verejnými prácami. Tak sa aj stalo, hrad bol zosilnený dvojitým obranným múrom pri gotickej bráne, zväčšili obytné priestory a pred severnou baštou bola vybudovaná delová plošina s polygonálnym ukončením. Pri prestavbách sa už použili renesančné architektonické prvky. Napriek dobrej obranyschopnosti hradu nedostatok pitnej vody znižoval jeho odolnosť voči útočiacemu nepriatelbvi. Ani po odchode Turkov z krajiny nenastal vytúžený mier a r.1703 vypuklo protihabsburgské povstanie Františka II. Rákócziho. R. 1703 bol kapitánom hradu labanc-cisársky vojak Štefan Bene (Sumegi). Toho pri prechádzke lesom chytili Rákócziho kuruci a odvliekli. Osirelá posádka sa vzdala pez boja. Tak sa Šomoška stala na 7 rokov verná Rákóczimu, ako jediný hrad v Uhorsku. 21. novembra tu prenocoval samotný František II. Rákóczi. Posledným hradným pánom Šomošky bol Šimon Forgách, ktorý sa pridal na Rákócziho stranu. Tak niet divu, že Forgách dal hrad do prenájmu Pavlovi Rádayovi, skvelému kancelárovi Františka II. Rákócziho. Po potlačení Rákócziho povstania bol hrad Šimonovi Forgáchovi skonfiškovaný a nájomca Ráday rozkaz krála Leopolda l. hrad podpáliť, splnil len čiastočne. Dal podpáliťlen časti strechy a tak mohol hrad dlho odolávať zubu času. Neskôr hrad získala rodina barónov Péterffyovcov, ktorá vymrela r. 1804 Annou, manželkou grófa Františka Tolvaya. Potom r. 1808 královskou donáciou prešiel na ich dcéru Alojziu, vdovu grófa Antona Stahremberga a syna grófa Antona Stahremberga.Druhú časť panstva vlastnil zvolenský župan Anton Radvánszky, po ňom dedila Piroška Radvánszkyová. R.1826 hrad vyhorel, zmenil sa na ruinu a bol ponechaný napospas osudu. Bol aj dobrým zdrojdm stavebného materiálu, veď ležal priamo nad obcou Somosko (dnesna území Madarska). Hrad od úplnej skazy zachránila rekonštrucia a pamiatková obnova pod vedením Dr.Gabriela Klúdyho od r. 1971. Práce sa zastavili po r.1990 a aj opravené časti už chátrajú.Bolo by velkou škodou,aby tento nezvyčajný hrad znova schátral. Stopy zubu času vidno na južnej bašte, ktorá bola vyčistená premostená na tri podlažia drevenými trámami a mala byť zastrešená.K tomu neprišlo a bašta chátra, trámy sčasti spráchniveli.Opravené sú časti obvodových múrov a západná bašta, kde pôvodne mala byť múzeálna expozícia. Zdá sa, že na ňu bude potrebné ešte dhlší čas čakať a pritom hrad je vyhladávaným cieľom mnohých turistov.